Nedávno som na rádiu Lumen počul z úst kňaza príbeh o tom, ako iný kňaz požehnával postihnuté deti monštranciou a keď práve ukončil požehnávanie jedného dieťaťa a chystal sa prejsť k ďalšiemu, zastavil ho výkrik dieťaťa civiaceho na Eucharistiu: “Nevyliečil si ma! Poviem to tvojej mame!
Kňaz bol na okamžik ohromený avšak vrátil sa k dieťaťu, aby ho znova požehnal. Hneď po tomto požehnaní bolo dieťa vyliečené.
Nie som praktizujúci katolík, avšak počúvam rádio Lumen rád, nakoľko mi vyhovuje, že je tam viac slova ako nekvalitnej hudby, ktorou iné rádá prekypujú.
V čase keď som tento príbeh počul som nevedel, že išlo o deti, ktoré sa tam požehnávali a už vôbec nie, že boli postihnuté. Myslel som si – a tak som si to aj v duchu predstavoval – že sa u nebeskej Matky chcel posťažovať dospelý človek. No my do dospelí žiaľ nie sme ako deti, a teda bola táto moja predstava scestná.
Potom som si však podrobnosti o príbehu vyhľadal na webe a tieto detaily vyšli najavo.
Prečo to všetko píšem? Pretože keď som prvýkrát príbeh počul, musel som odísť do izby aby som si tam chvíľu poplakal. Bol to taký ten plač od šťastia, po ktorom je vám lepšie a prišlo to na mňa úplne spontánne. Tak nejak som si to celé spájal aj so svojou vlastnou mamou, náhle som mal pocit, že mám dve mamy. Kto by bol proti, že?
A pointa? Mám totiž dve deti, jedno z nich má mozgovú obrnu. Už dlhší čas síce nie som praktizujúci katolík, ale na zázraky už zasa verím.
Norbert von Amehr
admin www.prekladatelia.info