Mám 50 rokov a pomaly začínam spomínať na detstvo.
Na ZDŠ sme sa niekoľkí spolužiaci venovali akvaristike. Mimochodom, zdá sa mi, že dnes majú deti a mladí ľudia menej koníčkov ako za socializmu. Možno to bude tým, že koníčky sú spravidla neziskové investície.
Alebo nikto nemá na ne čas.
Na základe vyššie uvedených spomienok som sa rozhodol si znovu po 40 rokoch zriadiť nádrž s rybkami.
Celkom malú, 16 litrovú. Už tam mám aj rastlinky a jeden veľký kameň.
Dnes som pri koľajniciach, kam sme ako deti dávali desaťhaliernik a potom sa tešili ako vlak zmenil jeho tvar, hľadal kamaráta pre spomínaný kameň, aby sa v nádrži necítil osamelý.
Vášnivo som upieral pri chôdzi pohľad na množstvo kameňov pri koľajniciach a sporadicky zodvihol zaujímavejší exemplár. Ako Newton, ktorý povedal: „Pri svojej práci si pripadám ako chlapča, ktoré sa na brehu mora zabáva hľadaním hladšej skalky, alebo krajšej mušle.“
Takže v tomto sme si s Isaacom podobní.
No potom ma osvietilo Tao, alebo Budha alebo možno Kristus a zistil som, že sa dá ísť ešte ďalej.
Odhodil som kameň znovu na zem a povedal som si: „Ty chamtivec. Nepodarilo sa ti v živote zbohatnúť a chceš si to vynahradiť kameňmi. Jeden ti v akváriu stačí!“
Vlastne to asi ani nebol môj hlas, ktorý toto vyslovil.
Bol to možno hlas nejakého mimozemšťana, alebo anjela, ktorý sa na nás pozerá ako my na rybky v akváriu, hoci na rozdiel od nich plávame vo vzduchu.
Určite to však nebol hlas môjho ega, iba ak by sme pripustili, že prefíkanosť Diabla nemá hraníc. Niekedy to však v tomto svete tak vyzerá.
Norbert von Amehr