von Amehr

Krstný otec modernej ekonómie, John Maynard Keynes odmietol koncepciu zlata ako peňazí – tzv. zlatý štandard- ako „barbarský prežitok“. Ďalší ekonomický obor, nositeľ nobelovej ceny Milton Friedman, došiel  k záveru, že zlato je teoreticky dobrá vec, avšak v praxi bol proti, argumentujúc, že návrat k zlatému štandardu nie je „ani žiadúci ani uskutočniteľný.“

Keynes aj Friedman sa hrozne mýlia.

Zlatý štandard nie je ani barbarský ani neuskutočniteľný a je čoraz naliehavejšie potrebný, pretože štandard papierových peňazí klesá. Dal do pohybu sériu kríz, z ktorých každá nasledujúca je horšia než predchádzajúca. Štát si nemôže požičiavať do nekonečna a USA si taktiež už nemôže dovoliť nulovú úrokovú sadzbu.

Ak skúmame dejiny, získavame argumenty v prospech zlata. Počas zlatého štandardu v 19. storočí sa kvalita života väčšiny ľudí zlepšovala rýchlejšie než kedykoľvek predtým, či potom. Tento však nepretrval, nakoľko na prelome storočí si  prípravy na vojnu žiaľ vyžiadali obrovské výdavky.

Vedenie vojny možno financovať len jedným spôsobom: prostredníctvom dlhu. A existoval len jeden spôsob ako si požičiavať. Vo väčšine krajín bola centrálne banka už zriadená a do roku 1913 si vytvorila centrálnu banku aj tá najslobodnejšia  krajina. Nazvali ju Federálna rezerva.

Centrálne banky jednoducho znamenajú centrálne plánovanie – intervencie vlády – aplikované na peniaze a úvery. Zlatý štandard jednoducho znamená voľný trh s peniazmi. Intervencia je v rozpore s voľným trhom a zlato túto vojnu prehralo. Nie náhodou sa po vojne zrútila jedna ekonomika za druhou.

Čoskoro nato ľudia zasa mašírovali do vojny. Výsledkom bolo to, že väčšina krajín bola v troskách a zúfalí politickí lídri hľadali úvery na financovanie povojnovej rekonštrukcie. USA si dali nasledovnú podmienku: ostatné krajiny musia akceptovať US dolár ako keby bol zlato. Spojenci túto zmluvu podpísali v Bretton Woods.

Avšak, ukázalo sa, že US dolár nie je to isté, čo zlato. Bol to len dlhopis strýčka Sama. Zvrátenosťou na celej veci bola skutočnosť, že čím väčší bol vo svete dopyt po peniazoch, tým väčší dlh mohla vláda USA emitovať, čo umožnilo vyššie výdavky. Kríza vyvrcholila v roku 1971, kedy z nedostatku zlata za prezidenta Nixona vznikol súčasný systém. Nixonovým dekrétom sa stal z dolára prázdny sľub, za ktorým nestálo vôbec nič.

Odvtedy tu máme na celom svete režim neumoriteľných nekrytých peňazí. Dlh priam exploduje; zdvojnásobuje sa približne každých osem rokov. Úrokové sazdby až do roku 1981 prudko stúpali a potom nastal ich voľný pád. Finačný systém čoskoro skolabuje, hoci je ťažké povedať, kedy sa to stane.

Zlato, nakoľko zmocňuje sporiteľov udržiavať na uzde dlh a úrok, dokáže zabrániť katastrofe.

Hlavným argumentom proti zlatu je to, že potrebujeme uvoľnenú monetárnu politiku, aby sme sa dostali z recesie. Kríza v roku 2008 z túto skutočnosť vyvracia. Tí čo plánujú monetárnu politiku, túto krízu nedokázali predvídať a ich krátkodobé záplaty – stimuly a finančná pomoc – nič nevyriešili. Ďalší krach je na obzore.

Praktický argument proti zlatu je ten, že ho nie je dostatočné množstvo. Toto jednoducho nie je pravda. Zlatý štandard v 19. storočí sa prevádzkoval len s niekoľko sto tonami tohto kovu v Londýne, čo je len malý zlomok toho, čo dnes USA vlastnia.  Tento argument je aj frivolný. Ak sa trhu dovolí stanoviť si hodnotu zlata, nie je potrebné žiadne konkrétne množstvo.

Taktiež existuje argumentácia proti prijatiu zlatého štandardu v osamotenej krajine. Devalvácia meny podporuje export, rastie zamestnanosť a ekonomika. To je pravda, pokiaľ to ide. Klesajúca mena zlacňuje export tovarov na svetové trhy. Avšak fixovať sa na toto tvrdenie znamená ignorovať deštrukciu obchodného kapitálu a narastajúcu cenu importu, vrátane surovín. Toto potvrdzuje ekonomická história Japonska. Yen stúpal spolu s exportom celé desaťročia. Od roku 2012 yen klesá. Japonská obchodná bilancia klesá spolu s ním.

Za zlatého štandardu je na tom každý lepšie. Ak keď sú ostatné krajiny naďalej pripútané k zlyhávajúcej papierovej mene,  Amerika by mala prijať zlatý štandard. Stabilné peniaze napomôžu prosperite Američanov. Hlavnou zložkou prosperity je disciplína, ku ktorej zlato núti štátne výdavky.

Keynes sa mýlil, že zlato je barbarské. V skutočnosti sa v súčasnosti svet bez zlata rúti do barbarstva. Friedman sa mýlil, že zlato je nepraktické a že potácajúca sa ekonomika Západu to dokazuje. To, čo potrebujeme viac než kedykoľvek, pri vedúcej úlohe  USA vo svete, je cesta smerujúca k prijatiu zlatého štandardu.

preklad Norbert von Amehr