von Amehr

Nie som Passolini hoci obsahová množina tu prezentovanej teorémy z môjho pera sa určite prelína s tou Maestrovou.
Ide o Jána Pavla II, ktorého náš prednášateľ marxizmu-leninizmu na fakulte nazýval výhradne Vojtyla a bolo
cítiť pohŕdanie z jeho úst.
V rozvinutom kapitalizme som troška neskoro pochopil, že v socializme žili ľudia, ktorí režimu verili a myslím, že mnohí z nás sa na vlastnej koži po 1989 roku presvedčili, že aj veľmi oprávnene.
Ján Pavol II, rodený Vojtyla, sa mi prvýkrát vryl do pamäti v talianskej komédii, kde lyžoval spolu s pážatami na svahu v talianskych Alpách.
Komédia bola z pera Paula Villaggia, alebo nejakého iného bláznivého taliana, ktorý, ako som sa neskôr dozvedel, bol komunista.
Druhýkrát som ho zaregistroval potom, ako ktosi kdesi vravel, že sa veľmi zaslúžil o pád komunizmu.

A teraz k samotnej teoréme.
Fakt, že za socializmu ľudia narodení v šesťdesiatych rokoch a neskôr žili podstatne pokojnejší život s istotami, aké ani pán Fico pri všetkej úcte  nevedel zatiaľ poskytnúť, nikto príčetný nemôže popierať. Popiera to len relatívne malé percento zbohatlíkov a aj tu som videl pozoruhodné výnimky.
Paradoxne sú to katolícka cirkev konkrétne a veriaci kresťania všeobecne, ktorí tvrdia, že to čo človek potrebuje najviac je pokoja paradoxne sú títo ľudia zásadne proti socializmu, čo dokonca komunizmu.
Ja som tento názor prvýkrát počul od známeho „mainstreamového“ novinára, ktorého nebudem menovať a o ktorom som si naprosto istí, že ten pokoj nikdy po páde komunizmu nemal.
Má ho však v kapitalizme niekto? Dokonca ani tí zbohatlíci nie a dovolím si tvrdiť, že ani členovia niekoľkých slovenských dominantných finančných skupín ho nemajú.
Ak by ho mali, asi ťažko by požadovali tučné odškodné za neoprávnené zadržanie. Pri ich majetku by sa na to v stave pokojnej mysle mohli pokojne vykašľať.
Nie je to však tak.
V kapitalizme má pokoj málokto, dokonca aj totálne zbudhovatelý človek musí mať pri pohľade na všetok ten stres a nespravodlivosť a trhový chaos, nepokojný spánok.
Prečo teda ten Vojtyla tak urputne pracoval na páde komunizmu?
Odpoveď tkvie v tom, že ľudia mali za socializmu taký bezstarostný život, že vôbec nad pojmami ako je posmrtný život ani neuvažovali. Keď máte veget, tak vás hlboké otázky moc nezujímajú. O štvrtej padla, ľudia išli v zime na štadión si zabrusliť, v lete na jazero si zaplávať, potom večer nejaké x-té pokračovanie seriálu  Nemocnica na okraji mesta.
Naproti tomu v kapitalizme sa zo samotného princípu tohto stresujúce spoločenského zriadenia ľudia zaujímajú o to, čo bude po smrti a majú veľkú motiváciu urobiť niečo pre svoju spásu. Pretože pozemský život v kapitalizme sú nikdy nekončiace galeje na panskom. A ako hovorí sám Kristus: „Chudobných tu budete mať vždy.“
Preto to Ján Pavol pomáhal zvrhnúť, lebo jeho úmyslom bola spása čo najväčšieho počtu ľudí.
Keď ju ľuďom dobre, kašlú na spásu. Toto je moja teoréma v jednej vete.

Norbert von Amehr, 14. júna 2022